Bojkovia

Bojkovia z oblasti Bieszczady ako etnická skupina nemajú vlastnú organizáciu – samostatnú bojkovskú štruktúru. Rusíni, ktorí sa vyhli deportáciám a zostali v Bieszczadoch (alebo sa vrátili z deportácií) a sú si vedomí svojich koreňov, väčšinou patria do Zväzu Ukrajincov v Poľsku. V Bieszczadoch sa deportácii vyhli tí Rusíni, ktorí svoj rodný list preniesli na rímskokatolícku cirkev včas, a tí, ktorí sa zosobášili s rímskym katolíkom. Zvyšní bojkovskí potomkovia – druhá generácia – svoj etnický pôvod len neochotne priznávajú. Medzi tými, ktorí boli v roku 1951 deportovaní z oblastí Bieszczady, pôsobí na Ukrajine aj spolok Bojkowski „Ustrzyki“. Organizácia združuje ľudí, ktorí majú radi Ustrzyki Dolne a okolie. Medzi aktivity „Ustrzyki“ patrí predovšetkým organizovanie podujatia „Bojkowska Watra“, ktoré sa koná posledný júlový víkend za účasti miestnej ukrajinskej komunity. Po vojne, v rokoch 1945–1946, boli Bojkovia deportovaní z Bieszczad v rámci repatriácie na územia východnej, sovietskej Ukrajiny. Potom v rámci operácie Visla (1947) bolo bojkovské obyvateľstvo deportované na sever a západ Poľskej republiky. Súčasní potomkovia „priznávajú“ bojkovské korene:


Ich potomkovia a ich vnúčatá prichádzajú do Weremień každý rok, napríklad preto, že je to ich vlasť. K hrobom svojich predkov putujú veľmi často. V Bialy Bor je ukrajinská škola a celý školský areál. A z času na čas, napríklad raz do roka, robia učitelia za deťmi výlety pre mládež, aby ich vozili po dedinách, odkiaľ pochádzajú ich predkovia.


Väčšina vysídlených ľudí začala nový život „v exile“. Vysídlenci sa zamestnali, založili si rodiny, a tak sa rozhodli zostať. Vysídlené osoby si najčastejšie vyberali manželov rovnakého náboženstva.


Ľudia boli z Nadsanu z regiónu Chełm. Sú aj také rodiny: Napríklad žena bola z regiónu Chełm a manžel z Bojkowszczyznej a kam sa vrátiť? Tam alebo tam? A zostali tam, kde boli. Takže sa sem vrátilo veľmi málo ľudí.


Po roku 1956 sa jednotlivé bojkovské rodiny rozhodli vrátiť do svojho pôvodu, do pohoria Bieszczady. V súčasnosti sa stáva, že zástupcovia tretej generácie sa vracajú na miesta, odkiaľ pochádzali ich predkovia. Príkladom je Daria Kosiek, ktorej rodina bola vysídlená z Wetliny. Po niekoľkých desiatkach rokov sa umelec rozhodol usadiť v Sanoku. Súčasná gréckokatolícka komunita stotožňujúca sa s Boyki sa zhromažďuje okolo gréckokatolíckeho kostola v Ustrzyki Dolne. Do komunity pravoslávnej cirkvi v Sanoku patrí aj niekoľko Bieszczadovcov. Nedefinujú sa však ako Bojkovia. Títo ľudia boli vysídlení, no po návrate na juhovýchod Poľska sa usadili v meste. Marianna tiež spomenula, že do Cirkvi prichádzajú potomkovia vysídlených – tretia generácia. Títo ľudia podnikajú práce na návrate k východnému obradu, ktorým pomáha Zväz Ukrajincov v Poľsku.(...) Mariannina dcéra Suzanna Jara robila v Bieszczadoch etnografický výskum o zvyškoch súčasného hudobného folklóru v r. Pohorie Bieszczady. Výskum realizovaný v rámci diplomovej práce mal porovnávací charakter a jeho cieľom bolo porovnať práce Oskara Kolberga o bojkovskom regióne so súčasným stavom. Počas výskumu sa podarilo nájsť ľudí, ktorí si pamätajú Bojkov hudobný folklór. Jednou z týchto osôb bola aj pani Maria Pękalska, ktorej matka bola Bojkinia a jej otec bol Poliak. Rodina sa tak vyhla deportáciám. Pani Mária sa od mamy veľa naučila. Vedela aj to, ktorí ľudia rusínskeho pôvodu zostali v horách, neodviedli ich. Marianna Jara uviedla, že veľa ľudí z mladšej generácie počas výskumu nepriznalo svoje korene. Starší ľudia sa naopak po čase otvorili bádateľom, ktorým sa podarilo nahrať veľké množstvo bojkovských piesní. Marianna Jara sa ujala aj tvorby predstavenia, ktoré malo byť rekonštrukciou bojkovskej svadby. Žiaľ, po rekognícii sa ukázalo, že na obrad pred deportáciami si nikto nepamätá.


Ak chcete obnoviť to, čo bolo potrebné, ísť na Ukrajinu do Odesy a hľadať starých ľudí, ktorí priniesli túto kultúru z Bieszczad do Čierneho mora. Majú tam svoje múzeá, uchovávajú si kroje – veľmi si ich vážia, pamätajú si, odkiaľ pochádzajú. Aj ich potomkovia, niektorí sú na to veľmi prísni.

 

Výskum Bojkov na Ukrajine vedie v Kyjeve Natalia Klasztorna, ktorá je povolaním novinárka, a jej rodičia boli vysídlení z Lutowiska na Ukrajinu. Klasztorna prevádzkuje webovú stránku bojkosvit.com:


Kedysi sa hovorilo: „Staryj jak bojky svit“, teda „Si starý ako chlapčenský svet“. Umiestňuje na ňom medzi inými anekdoty a staré príslovia o Bojkovi.

Aktivity súvisiace s históriou Bojkowszczyzna vedie aj Oľga Samborska. Na svojej webovej stránke https://bojky.wordpress.com/author/samborska/ zhromažďuje materiály na túto tému. Podľa opýtaného vedia Bojkovia v Poľsku málo o bojkovskej kultúre. Učia sa to od krajanov na východnej hranici. Takáto situácia nastala v dôsledku potreby asimilácie a skutočnosti vysídlenia:


Bolo potrebné uzavrieť túto identitu, nejako sa asimilovať. Zažili si svoje, tak sa niet čomu čudovať. To je dôvod, prečo nie sú tak dychtiví hovoriť. Oplatí sa ísť po službe do Ustrzyki a porozprávať sa tam s nimi. Kto sa cíti ako Bojko a pod.


V rokoch 2010, 2011, 2012 zorganizovala Marianna Jara v mene Zväzu Ukrajincov v Poľsku podujatie s názvom „Bojkovské leto“ v Bandrove:


Bolo to takto: okrúhly stôl, rozhovor – nemôžem to nazvať konferenciou, každý mohol povedať svoj názor. Pozvali sme Bojkov, ktorí o tom vedeli, z Ukrajiny. Bola tam pani Samborska, bola tam pani Klasztorna, pozvali sme bojkovské kapely z ukrajinskej strany, robili sme bojkovské jedlá. Pre deti sme organizovali bojkovské remeselné dielne, napríklad sa plietli prútené košíky, aby sme im priblížili túto kultúru. Urobili sme aj predstavenie, ktoré hovorilo o probléme vysídľovania a zmiešaných rodín.


Bojkowskie Lato sa pre nedostatok dotácií už neorganizuje. Napriek tomu Marianna Jara stále uvažuje o reaktivácii festivalu. Okrem toho vykonáva aj etnografické aktivity. Píše legendy a piesne. Staré hudobné zvyky obnovuje aj v rámci činnosti kapely „Widymo“. Príkladom je vlk-boy krik, ktorý sa v dávnych dobách používal na komunikáciu na veľké vzdialenosti. Obyčajne po zákrutách nasledoval spev kolomykov. Typickým bojko prvkom sú aj patche a krátke občasné pesničky. Bojkovia vysídlení z pohoria Bieszczady, žijúci pri Čiernom mori, stále spievajú nášivky. Mesto Turka je hlavným mestom bojkovskej oblasti na ukrajinskej strane hranice. V okolí Turka sa spievajú rovnaké piesne, aké sa kedysi spievali v západnej Bojkowszczyznej, dnešných poľských Bieszczadoch. Na Ukrajine je veľa bojkovských kapiel. Mladí ľudia sa ochotne podieľajú na pestovaní bojkovských tradícií na Ukrajine. Medzinárodný bojko kongres sa koná raz za štyri roky. V Sambore sa nachádza organizácia s názvom "Bojkowszczyzna 21. storočie", ako aj múzeum Bojkowszczyzna. Vznikla aj iniciatíva obnoviť výtlačky časopisu „Bojkiwszczyna“, ktorý vychádzal už v medzivojnovom období. V tomto časopise je veľa informácií o živote Bojkov v Západných Bieszczadoch, z Lutowisky, Wetliny, Cisny atď.

Fragment rozhovoru s Mariannou Jarou od Heleny Urbańczyk , august 2020.

čo si pozrieť


Výrobok