Čertova hora pôsobí neprirodzene, pred Mrzygłódom, ale na druhej strane Sanu. Akoby sa tu stratila a nechala za sebou svahy a štíty svojho druha. Legenda hovorí, že ju tam priviedol diabol. Kedysi na mieste, kde je dnes hora, stálo mesto. Takmer na polceste medzi Tyrawa Solna a Tyrawa Wołoska. Volala sa Tyrawa Królewska. Tyrawa Królewska sa nachádzala neďaleko soľnej bane. Do tejto, po soľ, prichádzali obchodníci zo stále vzdialenejších a vzdialenejších krajín. Kupovali soľ a predávali svoj tovar. Obchod Tyravanom dobre slúžil. Obohatili sa natoľko, že bez problémov postavili štýlový, kamenný kostol a na námestí murovanú radnicu. Mesto však dostalo obranné múry. Ľudia, ktorí tam žili, boli stále lepší a lepší, ale čím boli bohatší, tým menej navštevovali kostol. Stávalo sa, že na omšiach sa objavilo len pár obyvateľov. Nepomohli ani výčitky kňaza, ani prichádzajúcich misionárov. To zas čertov tešilo čoraz viac. Na jednu polnočnú omšu sa v kostole nikto neobjavil. Rozzúrený kňaz potom ohavne zaklial: toto mesto nech zožerie peklo! Takúto výzvu si čerti vypočuli! Chytili jednu z hôr, vzdialenú niekoľko desiatok kilometrov, stiahli ju zo zeme, zdvihli do vzduchu a so smiechom hodili na mesto! Hora zakryla všetko, tlačila steny, budovy, ľudí do priepasti pekla. Starí ľudia tiež hovoria, že z dediny Dobrá je vstup do vnútra hory. Vedie do tunela a tento do spadnutých domov, Tyravianov plných pokladov. Ale ísť čiernou chodbou do diaľky sa ešte nikto neodvážil.
Keď sa tatárske vpády prehnali krajom Sanok, srogovské obyvateľstvo vždy utieklo do lesa. Z miestneho kostola si narýchlo odniesli všetky cennejšie veci, najmä zlatý kríž. Raz však ľudia v zhone a zmätku tento kríž niekde po ceste stratili. Ľútosť bola obrovská, ale aj nádej, že sa to snáď aspoň nedostalo do rúk votrelcov. Prešli roky. Niektorí hovoria o niekoľkých, iní o niekoľkých desiatkach. Kedysi starý Jaško oral svoj pozemok pri lese. Zrazu sa radlica pluhu o niečo zachytila a už to nechcelo ísť ďalej. Voly boli síce silné a mali ešte veľa síl, pretože to bol len začiatok orby, ale odpor nedokázali nijako prekonať. Hostiteľa začal premáhať hnev, no čo sa dalo robiť. Vytiahol pluh zo zeme, pozerá a tam trčí z brázd zeme lesklý kríž. So strachom ho vzal do rúk, pozrel sa naň a svietil, ako keby ho práve vyrobili a vyleštili. Kríž niesol oráč do dediny. Starší si sadli, uvažovali a padol rozsudok. Postavíme kaplnku, kde sme našli kríž! To sa aj urobilo a nájdený kríž sa do nej vložil. Postupom času bol na mieste kaplnky postavený kostol a kríž zaujal hlavné miesto na oltári. Pravdepodobne by tam bol aj dnes, keby nebolo zlodejov. Raz v noci vylomili dvere do kostola, ukradli kríž a iné cennosti a pri úteku prevrátili krstiteľnicu a vyliali svätenú vodu. Správa a ich čin sa však rýchlo rozšírili a nikto ich od nich nechcel odkúpiť. Nakoniec ich zakopali niekde v lese. Sami z toho nemali úžitok, no dali Biesa Biescom šancu predviesť sa so svojím zlým činom. Len čo svätená voda vsiakla do zeme, nahrnuli sa do kostola, okradli o všetky sväté symboly a začali čertovskú zábavu. Kvílili, prepukali v plameň, strašili ľudí v neďalekej dedine, odháňali dobytok a ničili úrodu. Ľudia dlho nevydržali, odsťahovali sa zo Srogówa. Dedina bola opustená, chatrče sa zrútili, zrovnali so zemou. Potom odišli aj démoni, pretože nemal kto nikoho strašiť. Po dlhých rokoch sa na tomto mieste objavili noví osadníci. Začali stavať chatrče, stodoly a sýpky. Miestne správy niesli legendu o diabloch, ktorí sa môžu vrátiť. Osadníci sa báli ich prísnosti, ale akosi žili vzájomnou starostlivosťou. Tieto obavy však zostali v názve obce Srogów.
Prvá hora, ktorá sa týči za Trepczou, je Horodyszcze. Je dobre viditeľný z neďalekej obce Międzybrodzie, ktorá leží na ľavej strane rieky San. Porastený listnatým lesom slúžil na podporu osídlenia, ktoré tu existovalo medzi 10. a 13. storočím. Najstarší ľudia si však dodnes pamätajú legendu, odovzdávanú z generácie na generáciu po stáročia. O pravoslávnom kostole, ktorý sa s ľuďmi zrútil do priepasti hory, keď zlá žena uvrhla kliatbu. Na nedeľnú omšu sa chystala z povinnosti a hanby pred susedmi a nie z ľudskej potreby rozprávať sa s Bohom, preklínala všetkých, ktorí stavali kostol v Horodyszczi. Takto nadávajúc sa priblížila k chrámu. Keď vošla do kostola, odrazu sa za ňou zabuchli brány a vonku sa obloha zatemnila, preťatá bleskom. Vietor sa ohromne zlomil, okolo neho začali udierať blesky s neuveriteľnou silou. Vylial sa diabolský dážď, ktorý vyzeral ako obrovská hruda vody padajúca iba na vrch. Kostol sa začal triasť a šmýkať sa po rozmočenej zemi s ľuďmi. Nikomu nebolo pomoci. Vnútro chrámu roztrhali výkriky zúfalstva a hora ponárala kostol stále viac do svojich hlbín a pokrývala ho hromadami hliny a kameňov. Keď hora úplne zakryla chrám, zrazu búrka utíchla, vietor ustal, mraky utiekli a objavilo sa pražiace slnko, ktoré rýchlo vysušilo vrchol Horodyszczu. A na mieste chrámu zostala len malá priehlbina. Ľudia, ktorí sa objavili v blízkosti hory, nejaký čas počuli náreky, krik a výkriky, ktoré zdanlivo vychádzali z jej vnútra. Ale zrazu všetko stíchlo. Akoby nikto neveril v možnosť spásy, každý duch ľudí pochovaných zaživa sa vzdal a prijal svoj osud. Z tohto miesta odišli obyvatelia mesta, ktorí zostali nažive, tí, ktorí nestihli prísť do kostola pred prekliatou ženou, a tak prežili pogrom. Pevnosť bola opustená. V priebehu rokov na tomto mieste vyrástol les, ktorý svojimi koreňmi a korunami stromov pokrýva kotlinu kostola. Opisy neexistujúceho kostola zahrnuté v tejto legende okrem iného znamenali, že v 90. rokoch sa na vrchu Horodyszcze začali archeologické prieskumy. Účinky boli úžasné. Našli sa totiž stopy po hradisku (prvá lokalita Sanoku), kde kostol fungoval.
Folklórny bádateľ z 19. storočia Oskar Kolberg píše legendu o zázračnom prameni v Zwierzyni: „Dedinka Zdwiżyn, dnes známa ako Zwierzyn (pri Lisku) od povýšenia svätého kríža. Podľa Kolbergovej legendy našla žena kríž studne (dnešný prameň), ktorý bol neskôr darovaný kostolu vo Zwierzyni. Oskar Kolberg píše, že ľudia prichádzali k prameňu po vodu, ktorá pomáhala pri očných chorobách. Kedysi pri studničke prameňa stál vysoký kríž, pamiatka na nájdenie kríža v kostole. Po vojne sa na prameň zabudlo, hoci mnohí ľudia pracujúci na poli pri zbere úrody využívali vodu vytekajúcu „pod kýly“. Po dlhom období zabudnutia problematika prameňa ožila až do roku 1994, kedy bola vybudovaná nová studňa, do ktorej tečie voda z prameňa.
Keď sa pripravovala stavba chrámu, stavebný materiál sa uložil pod svah hory, kde mal vyrásť. Akási neviditeľná ruka však záhadne vyniesla materiál na vrchol hory Dubnyk. Drevo bolo trikrát odvezené a v noci sa trikrát vrátilo na vrchol. Preto sa nakoniec rozhodlo, že sám Boh ukázal veriacim pekné miesto pre chrám a kostol postavili na jeho vrchole. Na mieste, kde sa pokúsili zložiť materiál na stavbu kostola, je dnes kaplnka. Z úbočí hory mala tiecť aj zázračná voda s liečivými vlastnosťami, ktorá bola dôvodom pútí chorých z celého okolia. Zázračná voda však odtiaľto odišla spolu s bývalými obyvateľmi tejto zeme. Iná legenda hovorí, že prvý uluckský kostol sa zrútil do podzemia a až počas Nanebovstúpenia môžete počuť zvuk zvonov vychádzajúcich z podzemia.
Text pochádza zo štúdie „INVENTURA KULTÚRNYCH ZDROJOV POHRANIA – PROJEKT ETNOKARPATY“ realizovanej Univerzitou Marie Curie-Skłodowskej pre Okresné múzeum v Rzeszowe.
Autor: pán Marcin Krowiak.
Jedzme Božiu cestu, to znamená modlite sa, jedzme a prežívajme.
Prihlásiť sa
