Vôňa dediny bola vždy veľmi špecifická. Prenikavý, opojný, sladký, intenzívny, živočíšny, ťažký, nepríjemný, príjemný... a tak to zostáva aj v 21. storočí. Potvrdili to aj francúzski senátori začiatkom roka 2021, keď prijali nový zákon zabraňujúci žalobám na obyvateľov obce a chrániaci zvuky a pachy francúzskeho vidieka. Aj na Slovensku často nastával problém, keď sa prisťahovalci z dedín alebo z blízkych dedín sťažovali na pachy a zvuky vidieka. Je to len o postoji a pohľade na vec a v prehnanom zmysle možno použiť citát: „Seno inak vonia koňom, inak zamilovaným“ (Stanisław Jerzy Lec). Dedina môže voňať inak mešťanom a inak roľníkom.

Okrem architektúry, spevu cikád, zvukov drevorubačských stromov, poľnohospodárskych strojov a iných zvukov má obec zvláštny zápach. Samotná zem vonia ako rozkvitnuté lúky či pokosená tráva, ktorá často nesie vôňu prirodzene sa pasúcich domácich zvierat. Rovnako aj rušné trhy a jarmoky boli miestami so širokou škálou vôní. Taktiež vôňa človeka bola vždy špecifická a vzťahovala sa nielen na bežnú hygienu, ale aj na povolanie. Je to zaznamenané aj v zemplínskych piesňach. „Voníš ako čerešňa...“ je jedným z refrénov piesne. Pach v zemplínskom nárečí znamená voňať. Paradoxne, slovo zápach v nárečí je v súčasnosti (v slovenčine) považované za urážlivé a označuje nepríjemný zápach.

Vôňa jedla, fajčenia a rodinného ohňa, vôňa sušených húb, vôňa kostola a modlitebnej knižky, vône poľnohospodárskej pôdy či hospodárskych zvierat a rôzne iné druhy vôní sú dnes vnímané ako dedičstvo zmyslov a mnohé z nich sú tu s nami už stáročia.

Chov domácich a hospodárskych zvierat.
Obyvateľstvo horného Zemplína sa živilo periodickými sezónnymi prácami na úrodnejšom Dolnom Zemplíne. Horný Zemplín bol prevažne hornatý, čo súviselo najmä s produkciou dreva v tunajších lesoch. Prirodzene sa tu však okrem ťažby dreva rozvíjal aj chov koní a dobytka. Kone asistovali pri získavaní a odvoze dreva, v hospodárstve sa využívala aj trakcia zvierat. Farmári pásli dobytok, kone, ošípané, kozy a ovce.

Aromatické bylinky a lesné ovocie.
Zber divo rastúcich lesných plodov a bylín v živote ľudí v minulosti bol veľmi dôležitý. Bola to najmä úloha žien a detí, niekedy aj mužov, ktorí boli spätí s prácou v prírode. Patrili k nim pastieri, drevorubači a baníci, ktorí kvôli svojej práci trávili väčšinu času v lesoch. Zber rastlín sa praktizoval aj podvečer, keď mali rastliny magickú moc. „Išlo o tzv ochranná mágia, čo bola odborná definícia zákazov a praktík zameraných na ochranu pred zlými silami, chorobami, prírodnými živlami a inými katastrofami.“

Na Veľkonočný pondelok bolo zvykom oblievať dievčatá vodou, čo súviselo s predstavou očisty a krásy. Do vody sa postupne pridávala kolínska, čo prinieslo novú vôňu do starého zvyku. Prvá kolínska vznikla v 18. storočí a obsahovala zaujímavé odtiene vôní vrátane citrusov, kvetov a bylín.
Aromatické kvety nosili ženy a dievčatá ako doplnok k vianočnému odevu do kostola a na párty. Bola to malá kytička kvetov zvaná voňačka.

Text pochádza zo štúdie „Projekt Etnocarpathia Inventarizácia prameňov 3 národopisných oblastí na slovenskej strane / Šariš, Zemplín, Zamagur /“ realizovanej kolektívnej práce pre Mestský dom Kultúry, prísp. org.

Autor: pán Vladimír Michalko.